Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Meditácie a úvahy

Postav sa do trhlinyVytlačiť
 

Boh HĽADÁ ASPOŇ JEDNÉHO ČLOVEKA. Nečakaj, že to urobí tvoj brat, sestra, kt. sú duchovnejší, ty sa môžeš postaviť do trhliny. Osud tejto krajiny závisí od Božej  milosti, ale tiež aj od každého jedného  z nás, či započujeme Jeho volanie. Boh hľadá ASPOŇ JEDNÉHO MUŽA - JEDNU ŽENU. https://bible.com/bible/465/ezk.22.30.SEB

 

 


 
 

Požehnanie VianocVytlačiť
 

vianoce-up.jpgPokoj Boží nech je súčasťou všetkých Vašich dní, sviatočných i všedných;

Otvorené oči, uši, ruky i srdcia kiež máte pre blížnych, ktorí trpia, biedia

a smútia;

Žiara Božej lásky a múdrosti Ducha nech Vám osvetľuje hrboľaté cesty zeme

a privedie Vás do Kráľovstva trvalej radosti;

Evanjelium – tá radostná správa o príchode Božieho Syna, Ježiša Krista, kiež sa

cez Vás roznesie do všetkých kútov sveta;

Hostina darov milosti pri Jeho stole vo večnom svetle nech je Vaším cieľom;

Narodenie nášho Pána kiež oslavujete radostne už tu na Zemi

A Jeho blízkosť nech Vás blaží po celý ďalší život;

Nový rok kiež je plný horlivosti viery

I Energie zdravia, sily a odvahy plniť Božiu vôľu každý deň.

Ef 1,3: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás požehnal všetkým duchovným požehnaním cez naše spoločenstvo v Kristovi v nebesiach!“

Požehnanie Vianoc nech Vás sprevádza na úzkej ceste do ríše Najvyššieho!

Zo srdca Vám želá

                                                                                                          Daniela Horínková v. r.


 
 

Nezábudky – spomienky na roky práce v SEŽVytlačiť
 

predsedníčky SEŽNezábudky sú milé kvietky, ktoré nám pripomínajú , že niektoré vzťahy, udalosti, slová sú príliš cenné nato aby sme ich zabudli. Dlho som rozmýšľala ako nazvať svoje spomienky na 27 rokov práce so ženami v ECAV, v Spoločenstve evanjelických žien, na Slovensku. A prišli mi na um nezábudky – nie len pre ich meno, ale aj pre ich nežnú nebesky modrú farbu, ktorá je mi spomedzi farieb najmilšia. Tak teda nezábudky - spomienky. Je ich veľa a mám ich rada.

            Najprv pár slov o histórii.

Evanjelické ženy na Slovensku sa v 20. storočí združovali v spolkoch, napr. Dennica a Živena. Počas druhej svetovej vojny bola ich činnosť zastavená a po prevrate v roku 1948 zakázaná. Po páde totality v roku 1989 však ženy opäť zatúžili po spoločenstve a začali sa schádzať v modlitebných, či oltárnych krúžkoch, ktoré organizovala sestra farárka Zuzana Kolárovská. No práca sa rozrastala a bolo potrebné rozčleniť ju. V roku 1991 vtedajší generálny biskup Pavol Uhorskai poveril sestru Kolárovskú vedením Evanjelickej diakonie a vedením Práce žien v našej cirkvi poveril mňa.

 Nemala som ani potuchy ako má práca žien vyzerať. No dostala som príležitosť, pozvanie ísť na skusy do susedného Rakúska. Moja prvá zahraničná cesta viedla do Salzburgu na jarnú konferenciu Evanjelickej práce žien (EFA) v r. 1991. Nikdy nezabudnem na sestersky láskavú, vážnu i veselú atmosféru v spoločenstve rakúskych sestier. Veľa som sa od nich naučila a s prekvapením som zistila, že sa dohovorím po nemecky. Dovtedy som si to nikdy v praxi nevyskúšala. Hneď od začiatku sa ma ujala vtedajšia riaditeľka EFA Inge Schintlmeister, ktorú som si nazvala dobrou vílou, pretože mne – ako Popoluške – ochotne pomáhala radami, skúsenosťami i rôznou praktickou pomocou, kedykoľvek som to potrebovala. Podnes patrí medzi moje najlepšie priateľky. Potom nasledovalo mnoho pracovných ciest do mnohých krajín Európy, ba aj do Afriky či Ázie, prevažne na evanjelické alebo ekumenické konferencie, semináre, stretnutia žien, či iné podujatia, na ktoré som ako vedúca žien v ECAV bola pozývaná. (Na turistické atrakcie nebol čas.) Nemá zmysel ich tu vymenovávať, spomeniem len niektoré.

Ale najprv sa ešte vráťme domov, na Slovensko. Po mojom prvom stretnutí, na jar 1991 v Bratislave na Generálnom biskupskom úrade ECAV, so sestrami, ktoré na niekoľkých miestach Slovenska začínali s prácou žien, som si uvedomila tri veci: že sa musíme stretávať na iných miestach a nie len na jedno poobedie, ale aspoň cez jednu noc, aby sme dokázali byť uvoľnenejšie a otvorenejšie; že potrebujeme nejakú organizáciu, ktorá by bola naša, s naším programom a vedením; a že by sa nám zišlo cirkevné vzdelávacie zariadenie, domov, kde by sme sa mohli schádzať. Všetky tieto „sny“ sa postupne, vďaka Pánu Bohu, splnili.

Začali sme budovať Spoločenstvo evanjelických žien zdola a zároveň pracovať na štatúte novej organizácie. Boli sme na to tri – právnička JUDr. Viera Ďurovová, Darina Bancíková, prvá ordinovaná farárka ECAV a ja. Bolo potrebné získať aj súhlas Právneho výboru ECAV. Trvalo nám to 4 roky. Zistili sme, že ženy nechcú nový spolok podobný socialistickému Zväzu žien, v ktorom účasť bola často chápaná ako povinná. Preto sme sa rozhodli pre voľné združenie, kde bude čo najmenej papierovania, žiadne preukazy, žiadne povinné členské, iba dobrovoľné príspevky, kde stačí evanjelická viera, súhlas s programom SEŽ a chuť pracovať. Nadviazali sme na návrh Z. Kolárovskej, ktorá začala organizovať ženy podľa seniorátov. Výdatne nám pomáhali sestry „v teréne“, napr. Anička Germanová, Betka Sabolová, Zuzka Ševčovičová a najmä pri obhajovaní štatútu v Právnom výbore a v Generálnom presbyterstve boli neoceniteľné sestra Marienka Dianišková a Zuzka Antalová s manželmi. Boli to moje prvé spolupracovníčky, ktoré sa spolu s Jarkou Mišiakovou, Ivetkou Kosečkovou (vtedy Rubaninskou), Ankou Gabčanovou, Danicou Kšiňanovou, Marienkou Gdovinovou, Vierkou Kmecovou, Ivetkou Vachulovou (vtedy Vojtkovou) stali prvými seniorálnymi koordinátorkami a vytvorili sme prvý výbor SEŽ. Štatút bol napokon prijatý v GP a na synode ECAV v roku 1995. 1.mája 1996 vo Zvolene, na 1. valnom zhromaždení SEŽ, som bola na jeho základe po prvý krát zvolená za predsedníčku SEŽ a spolu s novozvolenými  seniorálnymi koordinátorkami nás pán biskup Osuský slávnostne inštaloval do funkcií.

            Z tohto titulu som veľakrát navštívila Nemecko, Rakúsko, niekoľko ráz Švajčiarsko, Poľsko, Maďarsko a Českú republiku a väčšinu európskych krajín raz – dva razy. A nadviazala som kontakty so sesterskými organizáciami i významnými cirkevnými centrálami. Niektoré udalosti a osobnosti zanechali vo mne taký hlboký dojem, že si na ne i dnes živo spomínam.

            Na prvej Stredoeurópskej konferencii žien v Deutsch Feisstritz v r.1991 v Rakúsku som sa zoznámila s vtedajšou predsedníčkou württembergského Gustav Adolf Werku (Nemecký Spolok na podporu evanjelických cirkví), sestrou Gertrud Dorn. Stala sa vernou priateľkou mojou i slovenských evanjelických žien. Ako sama hovorí, zaľúbila sa do Slovenska, zúčastnila sa všetkých našich valných zhromaždení (okrem jedného), viedla u nás niekoľko seminárov, viackrát som u nej bývala počas rôznych podujatí pre ženy v Stuttgarte a na okolí, celé roky nezištne zháňala pre SEŽ v Nemecku finančnú podporu. Neskôr k nej pribudla Brigite Rachel, predsedníčka Evanjelického spolku zamestnaných žien, ktorý existoval vyše 100 rokov, v súčasnosti však končí, uzatvára svoju prácu, už nie je potrebná.

V Deutsch Feisstritz som sa stretla aj s Johannou Uljas Lutz, Fínkou, ktorá sa vydala a žije vo Viedni, pôvodne farárkou, neskôr psychoterapeutkou a riaditeľkou teologického seminára. Tiež prednášala na našich seminároch a zostali sme natrvalo v priateľskom kontakte.

Evanjelická cirkev Württembergska tvorí spolu s Thüringskou /dnes už Stredonemec-kou/ cirkvou a našou ECAV tzv. Trojpartnerstvo. Vďaka tomuto zoskupeniu som stretla ďalšie vzácne bytosti. Sú to napr.: Cornelia Wolf, momentálna vedie výbor Trojpartnerstva v Stuttgarte, diakonisu sestru Barbaru Haug, - zo Stredonemeckej cirkvi brata Detlefa Harlanda z Eisenachu (zvaného Titus), sestry Carolu Ritter a Kristinu Kootz, ktoré sa o nás perfektne starali najmä vlani vo Wittenbergu počas osláv 500-ročnice Reformácie a ďalšie. Priateľské kontakty ma viažu aj so sestrami Verou Gast Kellert a Inge Rühl, bývalou a súčasnou prezidentkou Gustav Adolf Werku a ďalšími. Viem, že na všetky tieto verné sestry sa môžem kedykoľvek obrátiť, keď by som to potrebovala.

            Stala som sa kontaktnou osobou, národnou koordinátorkou pre WICAS (Ženy v cirkvi a spoločnosti), čo je platforma práce žien vo Svetovom luteránskom zväze (SLZ). Tak som sa dostala na konferencie žien do Ženevy, Budapešti, Berlína, Varšavy, Krakova, Kovačice, ... ktoré viedla Dr. Musimbi Kanyoro z Tanzánie, vedúca WICAS, neskôr jej nástupkyne Priscilla Singh z Indie a DR. Elaine Gleci Neuenfeldt z Brazílie. Na všetky si veľmi rada spomínam: Na večierok v Musimbinom byte v Ženeve, na to ako ma Priscilla obliekla do sárí a všetky ma fotografovali (škoda, že sa mi nikdy žiadna fotografia nedostala do rúk) a na Elaine, ktorá bola slávnostnou kazateľkou na našom 11. valnom zhromaždení v Kremnici roku 2016 a považovala ma za „akúsi matku a poradkyňu v práci žien“ (Tento rok aj ona ukončila prácu  vo vedení WICAS). Spomínam si aj na Anu Villanuevu z Argentíny, Musimbinu asistentku, s ktorou sme sa po takmer 20 rokoch stretli v Lunde a spoznali sme sa, čo nás obe radostne dojalo. K tejto skupine osobností patria i regionálne koordinátorky WICAS pre Strednú a Východnú Európu, ktorými boli postupne Márta Pinter Brebovskyné z Maďarska, Magda Ševčíková zo SR, Anna Petrovičová zo Srbska a Agnieszka Godfrejów Tarnogórska z Poľska. Aj moje poľské priateľky Aleksandru Blahut Kowalczykovú a Halina Radaczovú, poznám z konferencií SLZ-WICAS. Niekoľkokrát ma z vedenia WICAS požiadali, aby som prijala funkciu regionálnej koordinátorky, ale odmietla som, lebo som svoju angličtinu nepovažovala za dosť dobrú pre tento post a tiež kvôli mojim štyrom deťom.

            Vďaka WICAS som bola pozvaná na slávnostné ukončenie prvej Dekády solidarity cirkví so ženami do Harare v Zimbabve, to bola moja jediná, nezabudnuteľná cesta do Afriky. A na osobné pozvanie  som sa smela zúčastniť otvorenia jubilejného roku 500. výročia Reformácie vo švédskom Lunde, 31.10.2016, kde som sa aj osobne stretla s Ishmaelom Nokom a Martinom Jungem – bývalým i súčasným generálnym tajomníkom SLZ, ako aj s Munibom Younanom, evanjelickým biskupom z Jeruzaléma, ktorý bol vtedy prezidentom SLZ. Videla som zblízka švédsky kráľovský pár a pápeža Františka, ktorý tam spolu s prezidentom SLZ podpísal dokument o spolupráci. Ich vzájomné objatie bolo najdojímavejším okamihom tohto historického stretnutia. Prezidentka Evanjelickej luteránskej cirkvi v Suriname tú chvíľu nazvala Kairos – Boží zasľúbený čas. Ona tiež partí medzi požehnané zážitky v Lunde, lebo sme sa spriatelili, bývali sme v jednom hoteli a všade sme chodili spolu. Keď si spomínam na kontakty so SLZ, nemôžem zabudnúť ani na valné zhromaždenie v r. 1997 v Hong-kongu, kde som bola účastníčkou 50. výročia založenia Svetového luteránskeho zväzu. Aj to bol veľkolepý zážitok, najmä spoločná Večera Pánova pre - už ani neviem koľko tisíc ľudí.

            Spomedzi ekumenických kontaktov bolo pre mňa najdôležitejšie Ekumenické fórum kresťanských žien Európy (ďalej Fórum)). Krátko potom ako som sa stala vedúcou Práce žien v ECAV na Slovensku (SEŽ ešte neexistovalo), ma prostredníctvom riaditeľky EFA v Rakúsku, požiadala o zorganizovanie stretnutia so ženami z rôznych cirkví pani Dr. Elisabeth Raiser von Weizsäcker, vtedajšia protestantská prezidentka Ekumenického fóra. Prišla do Bratislavy, stretnutie sa vydarilo a my sme si hneď padli do oka. Je to veľmi príťažlivá a inšpiratívna bytosť, múdra a priateľská, vzdelaním historička a lingvistka. Pochádza z významného nemeckého rodu, jej otec bol kedysi známy fyzik a filozof, jej krstným otcom bol jeho brat, niekdajší prezident Nemecka Richard von Weizsäcker a jej manželom je Konrad Raiser, niekdajší prezident Svetovej rady cirkví. Aj s ním som sa neskôr zoznámila. Bolo povznášajúce stretať sa opakovane s týmito ľuďmi, prednášajúcimi na univerzitách, patriacimi k špičkám spoločnosti v cirkvi i mimo nej a cítiť pritom, akí sú bezprostrední a milí. Elisabeth ma spoznala po každé keď sme sa pri rôznych príležitostiach stretli, hoci aj po niekoľkých rokoch, ona, ktorá mala toľko významných stykov. Veľmi som si to vážila a som vďačná Pánu Bohu, že mi ju priviedol do cesty.

            Okrem nej a Inge Schintlmeister som sa vo Fóre stretávala s ďalšími sestrami, na ktoré si spomínam ako na priateľky. Boli to napr. Katarína Karkala Zorba (pravoslávna teologička), Catherine Gyarmati,  obe boli tiež prezidentkami Fóra. EFKŽE má vždy tri prezidentky, jednu protestantku, jednu pravoslávnu a jednu katolíčku. Volené sú na valnom zhromaždení každé štyri roky. V rokoch 2014-18 bola protestantskou prezidentkou i naša Evka Guldanová. Za Slovensko je od roku 1994 kolektívnym členom Fóra naša Komisia žien Ekumenickej rady cirkví, ktorú až do svojej smrti (na jar tohto roku) viedla sestra farárka Anička Adamovičová. To ona nás do Fóra prihlásila. Ďalšou významnou ženou, ktorú som stretla vo Fóre je Dr. Ina Praetorius, nemecká teologička a spisovateľka žijúca vo Švajčiarsku.

Mali sme možnosť privítať aj u nás, keď viedla, tuším dva semináre SEŽ.

            S ekuménou som dva roky aktívne prichádzala do styku aj v prípravnom výbore pre 2. európske ekumenické zhromaždenie v Gráci, ktoré sa konalo v lete 1997. Teší ma, že som  v ňom osobne stretla také významné osobnosti ako sú Tomáš Halík, český katolícky teológ a spisovateľ, Irja Askola, ktorá sa neskôr stala biskupkou vo Fínsku a Aldo Giordano, taliansky teológ a filozof, vtedajší generálny tajomník Konferencie katolíckych biskupov Európy, dnes už arcibiskup a pápežský legát vo Venezuele. Podľa mňa „evanjeliový človek“, na ktorého si veľmi rada spomínam a hoci sme sa už niekoľko rokov nevideli, považujem ho stále za svojho priateľa. Po jednej ekumenickej bohoslužbe, kde som čítala v liturgii prorocký text, mi povedal: „Dnes som si uvedomil, že ty si kňaz ako ja.“ No, povážte, to povedal tak vysokopostavený katolícky kňaz mne, žene, evanjelickej farárke. Veľmi si to vážim.

            Mohla by som ešte dlho spomínať na mená a miesta, ale kto by to čítal, že? Vráťme sa teda domov.

            SEŽ si žilo vždy tak trochu svoj samostatný život, hoci právne sme Účelové zariadenie ECAV a všetky naše (hoci neregistrované) členky sú aktívne zapojené do práce cirkevných zborov. Bez ochoty a obetavosti sestier by sa naše zbory veru nezaobišli. No v 5-6 posledných rokoch sme sa riadne zviditeľnili, takže ECAV si musela naplno uvedomiť našu existenciu.

Napr. keď pre Celocirkevné evanjelické dni v Spišskej Novej Vsi členky SEŽ napiekli asi 6000 medovníkových rybičiek, takže každý účastník z nich mohol ochutnať.

            No a do povedomia, nie len cirkvi, nás uviedli najmä projekty SEŽ k 500-ročnici Reformácie. Že sú dva, to viete. Aj to ako sa volajú: Reformácia po praslici a Vyšívaná história Evanjelickej cirkvi na Slovensku. Ako vznikli a pokračovali od roku 2011 až do 2017, to ste si už mali možnosť viackrát vypočuť, alebo prečítať, či dokonca vidieť v televízii.

Nebudem ich tu teda znova popisovať. Chcem sa však podeliť s vami o svoje dojmy a skúsenosti v súvislosti s nimi. Keby som bola vopred vedela koľko s nimi bude starostí, organizovania, administrovania, zháňania peňazí... možno by som ani nebola mala odvahu pustiť sa do práce na nich. Na druhej strane, neľutujem. Lebo vďaka týmto projektom som objavila toľko talentovaných, skvelých, obetavých žien, o ktorých by som inak vôbec nevedela. A to by bola, fakt, škoda, pre mňa aj pre cirkev.

K medzinárodnému projektu Reformácia a ženy, ktorého záverečným výsledkom je naša kniha Reformácia po praslici, nás pozvala Dr. Kirsten Beuth, riaditeľka Evanjelickej akadémie vo Viedni. Poznali sme sa už z predchádzajúceho nemeckého projektu „Európa raz inak“. Prišla za mnou do Bratislavy, tu sme sa dohodli a postupne pri práci sme sa spriatelili. Aj v projektovom výbore vo Viedni som našla viaceré spriaznené duše. A tu, doma, musím vymenovať aspoň tie, ktoré pracovali na knihe Reformácia po praslici. Najmä Vlasta Okoličányová, vedúca kolektívu autoriek, ktorá napísala najviac životopisov žien - a ako napísala. Precízne, so spoľahlivými informáciami, pri dodržaní všetkých termínov, skrátka skvelo. Nie nadarmo si ju teraz pozývajú senioráty ako prednášateľku na svoje stretnutia. Samozrejme, aj ostatné autorky si zaslúžia poďakovanie: Sestra seniorka Sidónia Horňanová, Daniela Fiačanová, Gabriela Žibritová a spisovateľka historička Nora Barátová. Ktorí ste si knihu už prezreli, tak iste uznáte, že pochvalu si zaslúžia aj naši výtvarníci: ilustrátorka Ľubica Prudilová Dohnányová a jej syn, dizajnér Karol Prudil (ktorý mimochodom spracoval aj naše logo). No a bez zodpovednej redaktorky sestry Marty Činovskej by knižka nebola uzrela svetlo sveta. Za všetkých ďakujem Pánu Bohu, že mi ich poslal do cesty.

            Projekt Vyšívaná história (pôvodne Reformácie, napokon) Evanjelickej cirkvi na Slovensku je čisto náš, typicky slovenský. Autorkou nápadu je Dr. Jana Kepplová, ktorá ho na výročné zasadnutie Výboru SEŽ priniesla v roku 2011. Tam sa hneď ujal a dali sme sa do práce. Pravda, nevedeli sme, že sa projekt rozrastie do takej veľkolepej podoby. Bez Jankinej pomoci by som jeho organizáciu ani nebola zvládla. Písala niektoré listy, vyrobila počítačové prezentácie aj v angličtine, bola so mnou v Štokholme kvôli hľadaniu sponzorov...

A navrhla prof. Ing. architektku Janku Krivošovú ako maliarku našej histórie. Spolu sme ju navštívili a tým sa začala ďalšia úžasná etapa práce SEŽ – spolupráca s touto výnimočnou výtvarníčkou. Prekvapovala nás, ani nie tak maliarskou zručnosťou, tú sme už poznali z jej iných diel, ale aj znalosťou našej cirkevnej histórie a jej tvorivým, originálnym spracovaním priamo na textile. Maľované obrazy na kanave mohli ísť rovno k vyšívačkám v seniorátoch, ktoré ich pokryli výšivkami. Medzi prvé a najaktívnejšie patrili Jarka Józsová z Prievozu a Vlasta Šúrková zo Skalice. Nebolo ľahké nájsť hlavnú vyšívačku v každom senioráte, ktorá by učila ostatné vyšívať gobelínovým stehom a ešte aj garantovala termíny. Ťažkostí a zdržaní sa vyskytlo dosť a bez priebežného materiálového zabezpečenia, poradenskej služby a opráv chýb, ktorým množstvo času a síl venovala sestra Milka Fojtíková z Púchova, by sa veru naša gobelínová séria nebola stala kultúrnym pokladom SEŽ i ECAV. Mená všetkých vyšívačiek i vyšívačov nájdete v druhom vydaní bulletinu k výstave Vyšívanej histórie.

Na záver mi nedá nespomenúť ešte dve mená. Posledné štyri roky mi pomáhali, sprevádzali ma, alebo aj zastupovali sestry farárky Erika Sokola Hlačoková, a najmä Dr. Eva Oslíková.

Aj vďaka ich vernej spolupráci som vo funkcii predsedníčky SEŽ mohla vydržať tak dlho.

 

Záverom

Heslom môjho posledného -12. valného zhromaždenia SEŽ 27.10.2018 v Pezinku –

bol citát zo Zjavenia Jánovho 21, 6b: „Smädnému dám zadarmo z prameňa vody života“. Celodenný program som podriadila tomuto mottu. Voda ako symbol života v prírode, v krste, vo večnosti - sa tu objavovala v piesňach, biblických textoch, príhovoroch. Tento prameň ma občerstvoval a napájal celé desaťročia. Ním obmytá a posilnená som sa rozlúčila s mojou životnou službou v Spoločenstve evanjelických žien a v dôvere som ju odovzdala ďalšej generácii – Dr. Eve Oslíkovej. Kiež ju Pán Boh vedie a pomáha jej tak ako mne.

Moja posledná spomienka patrí práve tejto udalosti a jeden zážitok z dávnejšej minulosti mi spojil kytičku, trs nezábudiek s prameňom krištáľovej vody. Vtedy som napísala básničku:

 

Vodopád a nezábudkynezábudky

Skalná tôň v stráni, závojom vôd krytá

svoj poklad chráni, milý pohľad skytá.

Jak za sklom kvety – nezábudky svieže

spomienok svety otvárajú nežne.

 

Kvapôčky sa ihrajú na žitia púti,

smieškom žblnkotajú, aj keď duša smúti.

Na skalu zo skaly odvážne skáču,

by srdce zohriali navzdory plaču.

 

Vlasy mi zrosili priehrštím perál.

Z ich nehy a sily ktože by nebral?!

Vodička spieva, v slnku sa zaskveje

sťa briliant z neba, sťa iskra nádeje.

 

Vodopád a nezábudky v mocnom brale,

dúhový prach, akord prudký k Božej chvále,

- krehkosti nádhera opája oči aj uši,

radosti nalieva, pokoja vnímavej duši.                                       Daniela Horínková


 
 

Povzbudenia a zamysleniaVytlačiť
 

*pocuvaj pozorne a neprerusuj...(daj priestor kazdemu rozhovoru,nic nieje nahoda).
*rozpravaj,no nie s pocitom vycitiek a obvinovania...
*davaj tak,aby si pri tom nesetril...(lasku,usmev,objatie...).
*modli sa bez prestania...(a dakuj za kazdy den).
*odpovedaj bez hadok...(radsej hladaj kompromis ci riesenie).
*zdielaj bez predstierania sa...(vsetko co ta tesi ukaz a sprav svet krajsim).
*raduj sa bez toho,aby si sa stazoval...(sprav slnko ostatnym).
*ver tak,aby si nepochyboval.
*odpustaj,aby si zaroven netrestal...(sudca je predca Boh).
*slubuj tak, aby si nezabudol...

 


 
 

Vianoce - čarovný časVytlačiť
 

Zamyslenie od  Mgr. Daniely Horínkovej

Dnes, zajtra vrcholí Advent – čas príprav na Vianoce a na príchod Spasiteľa. Končí sa niekoľkotýždňový zhon a my niekoľko dní budeme vychutnávať čaro sviatkov lásky, rodiny, detí, svetla, pokoja... Koľko krásnych prívlastkov vymysleli ľudia pre tieto sviatky. Prečo asi?


 
 

Postav sa do trhliny za Slovensko

Boh HĽADÁ ASPOŇ JEDNÉHO ČLOVEKA.

Nečakaj, že to urobí tvoj brat, sestra, kt. sú duchovnejší, ty sa môžeš postaviť do trhliny. Osud tejto krajiny závisí od Božej  milosti, ale tiež aj od každého jedného  z nás, či započujeme Jeho volanie. Boh hľadá ASPOŇ JEDNÉHO MUŽA - JEDNU ŽENU. Ezechiel 22,30


 

Modlitby dnes

webygroup

173842

20.6.2019
ÚvodÚvodná stránka